Máj, mesiac CF – Michaela

Vedeli ste, že máj je mesiac cystickej fibrózy? Naša choroba je neviditeľná, často prehliadaná. Nepostihuje nijakým spôsobom náš vzhľad či intelekt. Veď vyzeráme zdravo a na prvý pohľad nikto ani len netuší, že bojujeme o každý nádych.

Informácií o tomto ochorení nájdete mnoho, no pravdou je, že nás nedefinuje len choroba. Každý z nás je jedinečný, preto by som chcela každý deň využiť priestor na to, aby som Vám priniesla príbeh jedného z nás. 31 inšpiratívnych mladých ľudí, ktorí sa napriek ťažkému osudu nevzdávajú, plnia si sny a žijú svoj život naplno.

Michaela má 20 rokov a vo svojom aktívnom živote toho už stihla veľmi veľa dosiahnuť aj napriek zákernej cystickej fibróze.

V roku 2016 sa stala vicemajsterkou na majstrovstvách Slovenska v slalome na snowboarde, v roku 2017 majsterkou v kategórií žien v obrovskom slalome a v roku 2018 vicemajsterkou školského poháru.

Získala aj viacero cenných umiestnení v stredoslovenskej skokovej súťaži koní.

To nie je všetko. Za svoj blog o cystickej fibróze si vyslúžila 3. miesto v súťaži Junior Internet – blog a stala sa finalistkou TOP 10 – Bloger roka 2018.

Po úspešnej maturite sa rozhodla pre štúdium farmácie na Univerzite veterinárskeho lekárstva a farmácie v Košiciach.

Kedy ti diagnostikovali CF?

CF mi diagnostikovali, keď som mala 3 mesiace.

Nebolo pre teba snowboardovanie príliš fyzicky náročné?

Každý šport je svojim spôsobom fyzicky náročný aj pre zdravého človeka. Aj po takmer 10. rokoch snowboardovania, mám problém v hlbokom snehu vyniesť snowboard k vleku, či všeobecne sa pri príprave na snowboradovanie s ním naťahovať. Samotné ,,spúšťanie sa“ po svahu je pre mňa paradoxne oddych. Na súťažiach je to samozrejme iné… Do fyzickej záťaže pribudne aj psychická, ale zatiaľ som to vždy zvládla.

Prečo si sa rozhodla pre jazdectvo?

Ako (väčšinou každé) malé dieťa, aj ja s mojimi rodičmi sme sa nie raz zastavili na parkúrových pretekoch. Pozrieť koníky a povoziť sa. Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem aj na strane jazdca, nie len diváka.

S jazdectvom som začala, keď som mala 11-12 rokov, cez krúžok centra voľného času v Lučenci. Zapáčilo sa mi to, aj keď sme k tomu nikdy nemali vzťah (ani sme nevlastnili žiadne zviera). Spúšťačom boli moje nové spolužiačky, ktoré už  aj pretekali a koňom sa venovali dlhšie.

Reálne jazdenie začalo, keď som si spravila licenciu (skúšky, ktoré oprávňujú jazdcovi pretekať – niečo ako vodičák 🙂 ) a rodičia mi kúpili moju prvú kobylu – Rif du Paris. Tá so mnou bojovala 5 rokov. Ukázala mi, ako to na pretekoch chodí, čo si môžem a nemôžem dovoliť. Vyhrali sme pekné ceny a dosiahli krásne umiestnenia. Lepšiu spoločníčku som si na začiatok ani nemohla priať.

Až po 5 rokoch som sa odhodlala presedlať kus vyššie a v rámci športového rastu sme Paris museli predať a kúpili sme nového – tentokrát valacha – Leryho (Lermond). S tým ,,začínam“ už druhú sezónu a zatiaľ sme si vždy našli cestu ako uspieť čo najlepšie.

Ako som už spomínala, jazdectvo ako šport mi ukázali kamarátky, až neskôr som sa osamostatnila a zvalila to na rodičov a sestru (už aj priateľa), ktorí boli a stále sú mojou veľkou oporou od začiatku. Preteky bez nich by som si už ani nevedela predstaviť.

Ešte predtým ako sa začalo moje ozajstné pretekanie, mi kone schválil aj môj bývalý pneumológ, pán doktor Takáč z Banskej Bystrice, za čo mu taktiež vďačím, pretože bez neho by ma rodičia do sena a slamy asi ani nepustili 🙂

Ako zvládaš náročný denný režim popri štúdiu?

Štúdium farmácie som si vybrala kvôli tomu, že sa mi vždy páčila práca v laboratóriu. Priťahuje ma sterilné prostredie a do budúcna možnosť ,,hrať sa“ s rôznymi formami liekov alebo liečiv a prípadne syntéza niečoho nového.

Najťažšie je vstávanie, ale to asi pre každého! Aj keď mám internát od školy max. 10 minút peši, vždy musím vstávať okolo 6:00 – 6:30 (začínam o 8:00), aby som stihla každodenný ranný rituál ako sú lieky, raňajky, inhalácia a ,,nepodstatné“ veci, ako hygiena a skrášlenie.

Ťažšie ako rána, sú niektoré večery, kedy sa na internát dostanem až okolo 18 – 19. Musím si urobiť večeru, musím sa pripraviť do školy a samozrejme večerná rutina CF pacienta.

Výhodou je, že každý deň mám pohyb, ktorý som počas žiadneho ročníka (ZŠ,SŠ) nemala. Chôdza do a zo školy (niekedy aj viac krát za deň) je pohyb, ktorý beriem veľmi pozitívne. Dokonca podľa toho odpočítavam dni!

Pred internátom máme slušný kopec, ktorý potrebujem vyjsť. Každý pondelok s ním mám problém, ale v stredu/štvrtok (zatiaľ som vždy končila vo štvrtok) s ním už nemám problém, dokonca sa ani nezadýcham! 🙂

Ktorý liek je pre teba vhodný?

Keďže mám mutáciu deltaF508, čakám na liek Orkambi.

Predstaviť si, že nekašlem, neberiem toľké množstvo liekov… No… Uverím, keď pocítim.

Čo by si odkázala ľuďom?

Ľuďom s CF by som chcela pripomenúť, že aj napriek tomu všetkému zlému, čo nás postihlo spoločne, každý jeden je výnimočný!

Kreslíme, tvoríme, pomáhame, snažíme sa žiť ako najlepšie sa dá! Nesnažíme sa zhodiť niečo na chorobu! Robíme čo môžeme a kým môžeme! Nevzdávame sa! A nikdy sa nevzdáme 🙂

Chcem, aby sme všetkým ukázali, že môžeme robiť všetko po čom túžime.

Cystická fibróza nie je psychická porucha, tak to z nej nerobme!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *